Bezpečná škola

Inovačné vzdelávanie „Bezpečná škola a metodické usmerňovanie podporných opatrení“ bolo práve to, čo naša školská inštitúcia potrebuje. V končiacom školskom roku sme začali intenzívne premýšľať nad zmenou jej fungovania vo všetkých oblastiach. V prvých hodinách úvodného zoznamovania sa so zúčastnenými, lektorkami vzdelávania sa moja osoba úplne uistila, že som na správnom mieste so správnymi ľuďmi, ktorí mi/nám/našej škole pomôžu a naplnia naše presvedčenie, že realizovať inovatívne zmeny cez inkluzívne prvky v praxi sa efektívne odrazia v spokojnom žiakovi, učiteľovi, rodičovi, uspokoja ich potreby a vzájomnou komunikáciou prispejú k harmónii všetkých zainteresovaných subjektov vzdelávania práve v našej Polomskej škole. Implementovať „DOBROdružstvo“ výpravou do inkluzívneho neznáma mi otvorilo súvislosti ako rozprávať s okolím, vedieť určovať „prečo“, „ako“ a „čo“. Toto prehľadné tabuľkové plánovanie bude transparentné pre všetkých a bude oveľa pochopiteľnejšie. Jasná komunikačná stratégia podnieti participovať širší tím kolegov, vzájomne si budú pomáhať, nájdu viac možností návrhov, nápadov, overovaní v praxi. Ďakujem Inštitútu dialogických praxí, že som ich spoznala a našu spoluprácu týmto vzdelávaním nekončím, ale ZAČÍNAM.

Z aktivít, ktoré sme robili, ma oslovil návod, ako postupovať pri tímovom riešení problému. Jednotlivé časti (prezentovanie problému, otázky, definovanie cieľa a rozdelenie úloh) majú časový rámec, ktorý síce nie je ľahké ustriehnuť, ale dáva celému procesu potrebnú dynamiku. Reflexiu k prípadu (príbehu) z pohľadu pozícií spomínaných v prípade alebo metódu „rybníček“ si viem predstaviť ako metódu našej intervízie, keď budeme hodnotiť proces podpory žiaka.

Školenie prebehlo na konci školského roka, všetci boli unavení. V školstve mi hrozne chýba odstup a toto školenie je presne to, čo odstup ponúka. Toto školenie mi dalo hlavne spätnú väzbu. Školenie bolo pre mňa predovšetkým psychohygienou. Chcela by som také školenie absolvovať každý rok. Na školení vystúpila aj mamička s dieťaťom s autizmom, ktorej hlavný problém bol, že nedokázala veriť tomu, čo jej hovorili odborníci. Že najlepšie pozná a rozumie svojmu dieťaťu ona. Stále verí, že v tieni stojí niekto, kto vie odpovedať na otázky ohľadom jej dieťaťa. Inklúzia je pomocná ruka, ale nikdy nesmieme zobrať hlavné slovo rodičom a nesmieme podkopávať ich intuíciu.

Uvedomila som si, že pri procese riešenia problému žiaka je veľmi dôležitá, aby sa aby sa zapojili všetci v čo najväčšej možnej miere, či už pedagogickí a odborní pracovníci alebo rodinný príslušníci, aby sa výsledok dostavil čo najkratší čas. Kladiem dôraz na spokojnosť – ideálne na všetkých stranách . Cielená intervencia a pomoc dieťaťu v rizikových situáciách sa aktívne integrovala do mojej praxe. Formulovanie cieľa, jeho presné vymedzenie je veľmi dôležité, aby dala líniu pri riešení problému. T.j. cieľ treba dobre, jasne formulovať vytýčiť taký, ktorý je v kompetencii podporného tímu a  ak je nutný tak navrhnúť vedeniu školy vytvoriť/ stanoviť multidisciplinárny tím, ktorého členmi budú aj iní odborníci a ktorého cieľom bude pomôcť žiakovi, škole a  rodičovi vo výchove a vzdelávaní v  škole i v  domácom prostredí. Uvedomila som si potrebu aktualizácie svojich vedomosti, viac sa vhĺbiť do témy reformy či premeny školstva. Uvedomila som si široké možnosti ŠPT, jeho dôležitosti pri pomoci, podpore a starostlivosti o  dieťa a  jeho význam v  dnešnej dobe v  živote dieťaťa a  zároveň aj jej obrovskú zodpovednosť . ....A aj to,  že aj úlohy je možné a nutné rozdeliť, delegovať – práca je tak menej stresujúca Škoda, že nemáme videozáznam zo stretnutia ! Tak sa  musím spoľahnúť na svoju pamäť, fotodokumentáciu, či poznámky. Techniky, ktoré priniesli českí lektori na vzdelávanie si viem predstaviť pri práci tak so žiakmi ako aj s  rodičmi, či učiteľmi. Páčila sa mi najmä práca s  kartičkami SILNÉ STRÁNKY . Tie by som vedela využiť aj medzi nami, členmi ŠPT ako úvodnú metódu, keď si dáme stretnutie za účelom prípravy nášho tímového plánu činnosti, ale aj pri konzultáciách s  rodičmi, pri ich podpore, motivácii, rovnako aj pri práci s  učiteľmi, ak potrebujú pomoc, povzbudenie, posilnenie či podporu.

Z konverzácií mi vyvstala potreba usporiadania stretnutia školských podporných tímov a koordinátorov prevencie spoločne so zamestnancami našej poradne. Myslím, že by to bolo prínosom pre obe strany, vyšpecifikovať si možnosti našej podpory a usporiadanie odborných konzílií by zefektívnilo našu spoluprácu. Nastaviť spoločnú víziu a základ spolupráce. Ďalej som uvažovala nad spôsobom zavedenia rodičovských združení s účasťou samotných detí, resp. minimálne prezentáciou ich zmien, návrhov a podnetov, keďže každý človek je „expertom“ na svoj život a jedinečne percipovanú a interpretovanú realitu. Podľa môjho názoru bola na vzdelávaní vytvorená veľmi dobrá klíma potrebná k tímovému učeniu. Atmosféra bola veľmi kooperatívna, rešpektujúca, oceňujúca všetky pohľady a príspevky, pričom prebiehal otvorený dialóg v rámci skupiny. Diskusia mi prišla často veľmi konštruktívna, so sklonom k zdieľaniu vízie multidisciplinarity. U mňa konkrétne reflektujem náhľad zo širšej perspektívy. Odniesla som si oveľa viac možností prepájať komunitnú sféru, medicínsku, sociálnu sféru, samosprávu a iné oblasti, s ktorými naozaj aktuálne v svojej praxi do tejto miery nefungujem. Toto učenie mi otváralo možnosti náhľadu na problematiku multidisciplinárnej spolupráce a práce na školách, ako sa rôzni aj v rámci regiónov. Práve problematika na východe Slovenska bolo niečo, čo som vnímala, no nie do rozmerov, ktoré boli na školení prinesené. V rámci diskusií som si uvedomila ešte ďalšie možnosti zapojenia širšej komunity. Chcela by som niektoré nové facilitačné prvky riešenia a multidisciplinárnej spolupráce zaviesť, prípadne tie, ktoré využívam využívať viac a menej pracovať s dieťaťom individuálne. Práve týmto prístupom by som chcela dosiahnuť cieľ, aby bolo nutné čím menej intervencií, keď je problém vyeskalovaný, ale riešiť situácie preventívne.